Zákon všeobecne predpokladá vlastníctvo záložcu k veci danej do zálohu. Záložca však môže dať do zálohu aj cudziu vec, a to zásadne so súhlasom vlastníka zálohu. Dlžník môže požiadať aj vlastníka určitej veci, aby dal do zálohu svoju vec. Záložca bude potom osobou odlišnou od dlžníka. Výnimkou je ust. § 151d ods. 1 O.z., podľa ktorého ak niekto dá do zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záložným právom (napr. vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu), záložné právo vznikne len za predpokladu, že sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť. Do úvahy prichádza iba vznik záložného práva k hnuteľnej veci odovzdaním záložnému veriteľovi. Samotný predpoklad reálneho odovzdania vylučuje vznik záložného práva k nehnuteľnosti. K podobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku z 20. novembra 1999 uvádza, že charakter nehnuteľností ako zvláštneho druhu veci neumožňuje, aby bola odovzdaná. Pre typickú vlastnosť nehnuteľnosti, ktorou je nemožnosť s ňou hýbať, nedochádza k zmene vlastníctva jej faktickým odovzdaním a prevzatím, ako je to pri hnuteľných veciach. Znamená to, že nevlastník nehnuteľnej veci nemôže bez súhlasu vlastníka platne uzavrieť zmluvu o zriadení záložného práva. V Českej republike už prípadné nejasnosti odstránili právnou úpravou, ktorá výslovne pripúšťa iba založenie cudzej hnuteľnej veci. Dobromyseľné prijatie je druhou podmienkou vzniku záložného práva týmto spôsobom. Záložné právo teda nemôže vzniknúť, ak záložný veriteľ vie o skutočnosti, že vec patrí niekomu inému a záložca nie je oprávnený vec založiť. V prípade pochybností platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že záložný veriteľ konal dobromyseľne. V § 151d ods. 2 O.z. zákon rieši otázku prevodu veci, na ktorej viazne záložné právo. Ak niekto zmluvne prevezme vec, na ktorej viazne záložné právo, spolu s vecou nadobudne aj povinnosť vyplývajúcu zo záložnoprávneho vzťahu. Tu sa prejavuje vecnoprávny charakter záložného práva. Zákonným predpokladom je ale skutočnosť, že pri uzavretí zmluvy nadobúdateľ o záložnom práve vedel alebo musel vedieť. Tak to bude napríklad pri prevode nehnuteľnej veci, kde zápis v katastri nehnuteľností alebo poznámka, že bol podaný návrh na vklad záložného práva do katastra, vylučuje možnosť, aby o záložnom práve nadobúdateľ nevedel. Podobne je to pri nadobudnutí hnuteľnej veci, na ktorej je zreteľne označené jej založenie. Slová "pri uzavretí zmluvy" znamenajú, že rozhodujúcim okamihom pre posúdenie vyššie uvedených skutočností je uzavretie zmluvy. Nie je teda právne významné, že sa nadobúdateľ o záložnom práve dozvedel až dodatočne. Záložné právo tu proti nemu nebude účinné. Nadobúdateľ vlastníckeho práva k veci zodpovedá do výšky ceny nadobudnutej veci (§ 151d ods. 2 O.z. in fine), pretože sa stáva zaviazaným zo záložného práva, nie však zo záväzku zabezpečeného záložným právom. Možnosť prevodu záložného práva v spojení s ostatnými ustanoveniami o záložnom práve a najmä s tými o jeho výkone podľa môjho názoru neposkytuje dostatočné záruky pre záložného veriteľa. Výkon rozhodnutia (exekúciu) predajom nehnuteľnosti možno totiž v súčasnosti vykonať len vtedy, ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného (§ 335 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 134 ods. 1 Exekučného poriadku). Ak teda dlžník prevedie vlastníctvo k nehnuteľnosti na tretiu osobu ešte pred začatím výkonu rozhodnutia (exekúcie), takáto nehnuteľnosť nie je spôsobilým predmetom dražby. V tejto súvislosti považujem za potrebné upozorniť na stanovisko, ktoré zaujala judikatúra súdov. "Ak je nárok žalobcu zabezpečený záložným právom, obvykle nebezpečie zmarenia výkonu rozhodnutia bezprostredne a reálne nehrozí, a preto spravidla nie je daný dôvod na nariadenie predbežného opatrenia." Predbežným opatrením môže súd okrem iného uložiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami, alebo aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. e), f) Občianskeho súdneho poriadku]. V zmysle uvedeného záložný veriteľ zásadne nemá možnosť domáhať sa vydania predbežného opatrenia, ktoré by obmedzovalo dlžníka pri nakladaní s nehnuteľnosťou, pretože samotná existencia záložného práva je považovaná za dostatočnú záruku splnenia povinnosti dlžníkom. Predbežné opatrenie, ktoré by sa týkalo zákazu nakladania a akejkoľvek dispozície s nehnuteľnosťou, by ale podstatne posilnilo postavenie záložného veriteľa, nakoľko toto núti dlžníka k jeho rešpektovaniu pod sankciou spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia [§ 171 ods. 2 písm. a) Trestného zák.]. Záložný veriteľ by sa inak v občianskoprávnom konaní mohol brániť len žalobou na odporovateľnosť právneho úkonu (§ 42a a nasl. O.z.), čo je však podstatne komplikovanejší spôsob riešenia jeho oslabenej pozície ako predbežné opatrenie. Ak by sa súd predsa len za konkrétnych okolností rozhodol nariadiť predbežné opatrenie vo veci nakladania s nehnuteľnosťou, tomuto nariadeniu nebráni, ak žalobca k návrhu na predbežné opatrenie nepredloží ocenenie nehnuteľnosti, ktorá má byť predbežným opatrením postihnutá, ak medzi pohľadávkou, ktorej budúci výkon rozhodnutia je ohrozený a cenou nehnuteľnosti nie je výrazný nepomer. Je potrebné tiež uviesť, že predbežné opatrenie, ktorým sa podnikateľovi zakazuje nakladať s majetkom alebo jeho časťou, môže súd nariadiť len v takom rozsahu, aby to s prihliadnutím na podnikateľskú činnosť dlžníka bolo primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený (R 49/1995). -epravo.sk-